Architektúra - Čaro povolania alebo istý koniec po štúdiu?

Autor: Patrik Ölvecký | 24.10.2011 o 23:27 | (upravené 24.10.2011 o 23:43) Karma článku: 1,77 | Prečítané:  648x

Pred pár dňami som mal narodeniny. Ako asi jeden z tých „posledných“, čo si na veľké sviatky doprajú nejakú tú knihu a užitočné potreby, som si i tento krát zažiadal knihu témy mne asi najviac blízkej. I keď som si ju jeden a pol mesiaca predtým vybral sám, úporne som sa na ňu pripravoval a tešil sa na listovanie ňou. Asi každý by podľa názvu článku tušil, že sa nejedná o nijaký bestseller, fantazijný príbeh či sci-fi. Áno, tá kniha bola o architektúre, presnejšie o tom, čo by mal mladý uchádzač o štúdium tohto prestížneho odboru zvládnuť a na čo sa musí pripraviť. Okrem iného ponúka množstvo cvičných úloh, ktoré ešte viac cibria fantáziu budúceho architekta.

Ale teraz k „meritu“. Ťažiskovou témou tohto článku je architektúra. Architektúra ako vedný odbor, architektúra ako umenie, ako práca... Keď sa ma niekto spýta na to, čo architektúra je, prečo ma tak udivuje, odpoviem celkom stroho a pravdivo: „Architektúra je jedna z najstarších a najkrajších vied, ktorá pretrvala do dnešných čias.“ To je pravda (aspoň takto formulujem vždy svoju odpoveď). Architektúru totiž beriem ako obor, ktorý ma udivuje, bude ma udivovať a vždy ma aj udivoval, pretože som v ňom videl niečo krásne: možnosť projektovať stavby a miesta pre ďalších ľudí z tejto veľkej planéty, ktorí sa pri dennodennom zhone a strese zastavia a zahľadia sa na moje dielo... Áno, toto je môj pohľad na architektúru.

Avšak možno uvažovať len takto? Pravdupovediac, architektúra je mojím snom už veľmi dlho na to, aby som dospel vo svojich názoroch na ňu. Samozrejme, i dnes sa nad ňou sčasti zamýšľam i takto. No postupom času a pribúdaním rôčkov človek nesleduje iba pozitíva, ale aj negatíva. A to je dosť veľký, taktiež dôležitý aspekt. Architektúra, ako som spomenul, to totiž nie je iba akási veda, hľadajúca stále a stále nové tváre, meniaca tie staré, ale veda, hľadajúca stále a stále nové tváre, ktoré sa aspoň z väčšej časti podobajú na tie staré.

Ak sa človek ako ja zahľadí na časovú priamku modernej architektúry, prečíta si tieto mená: Frank Gehry, Richard Rogers, Norman Foster, Renzo Piano a ďalší - ďalší významní architekti éry, ktorá vznikla ešte v minulom storočí, no pretrváva dodnes. Pri popise svojho vzoru, sira Normana Fostera, sa mi vybaví azda jedna jediná myšlienka, hovoriaca za všetky ďalšie: „Ako sa mu to podarilo?“ Na vysvetlenie (pre tých menej zainteresovaných), Foster patrí medzi skupinu najvýznamnejších svetových architektov, podobne ako ostatní o pár riadkov nahor. Ako sa mu teda podarilo vyskočiť tak vysoko? Má talent, dobré meno, znalosti? Nepochybne všetko z toho... Architekt, ktorý to chce niekam dotiahnuť, musí toto všetko ovládať. Ak má len dve prednosti, môže sa postupne vycvičiť...

Ibaže nijaký odborník nezaručuje uchádzačovi o štúdium architektúry, že sa naozaj presadí. To zostáva otázkou budúcnosti. Jedno je však isté: nijaký absolvent takejto prestížnej vedy nevyjde nazmar. A prečo, to pochopí azda každý, kto vie, o čom architektúra vlastne je a čo všetko sa v nej skrýva...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?